Choď! Choď za otcom!

Do Spišskej som prišla o pol 11 večer. Na druhý deň som išla za mamou do Rudňan. Bola v jedálni, na vozíčku. Sedela medzi babkami a dedkami za stolom.

Keď som ju videla, stislo mi srdce. Drobnučká, schudnutá, stratená medzi ľuďmi. Bolia ju ruky. Nevie poriadne zodvihnúť ruku, aby si mohla dať lyžičku do úst. Polku jedla vždy vyleje na seba. Musia ju kŕmiť.

Vždy keď volám z Prahy, personál je ochotný a láskavý. Dajú mame tablet do ruky, aby sme sa videli a počuli cez massenger." Záleží nám natom, aby mali vzťahy s príbuznými." povedala mi jedna z opatrovateliek. " Im sa tak rozžiarria oči, pookrejú!"

Sedeli sme s mamou v zimnej záhrade, trochu pookriala. Aj jej tvár mala inú farbu a sviežejšiu. Okolo nás sedeli za stolom babky a dedkovia. Babky si vymaľovávali omaľovanky - mandaly, strihali papier, maľovali. " Staroba je navrat do detstva, čaká nás to všetlých." pomyslela som si.

"Mami, kúpila som ti tie zimné boty, ktoré si chcela, len si ich musíš vyskúšať, či ti je veľkosť dobrá. Mama sedela na vozíčku, a ja som jej obúvala topánku ako miminu." Melanka.... oslovila mamu, jedna babka, ktorá prechádzala okolo nás a usmiala sa na ňu a hladkala ju po ramene a rukách. " Pozrela sa na mňa a povedala : "Vy ste tu častejšie, ako moje deti, ktoré bývajú tu neďaleko."" To mi je ľúto, povedala som. " Nech sú alebo boli vzťahy s deťmi akékoľvek, stále majú príležitosť zlepšiť si vzťahy s rodičmi." pomyslela som si.Babka pohladkala ešte raz mamu, sadla si k stolu a vystrihovala si z papieru pásiky. 

" Tak super, sú ti dobré!" povedala som mame, keď som ju obula.Asi za pol hodinu prišiel kňaz. Mladý, usmievavý, charizmatický a plný svetla v sebe." Mami, pôjdeme sa porozprávať trošku s kňazom, dobre?" povedala som trochu s tiesneným hlasom, lebo som mala strach, že ho odmietne. Knaž sa k nej s úsmevom naklonil a povedal . " Melankááá, mi sa poznáme však?" Mame sa rozžiarili oči a povedala : " "Poznáme." " Teraz sa vyspovedáme a bude vám lepšie." Mama sa usmiala a odvetila : " Bude!"

Na spoveď som išla aj ja. Po otcovej smrti som sa poučila. Už nechcem prežívať s mamou to, čo sním po smrti, keď si vzťah s Bohom a i my dve, môžme vyriešiť počas života. Sama by hriechy nevyznala, ani predomnou a vedela som, že ak zavolám kňaza, móže byť prostredníkom medzi ňou a Bohom.

Na ďaľší deň sme boli znovu s mamou v záhrade. A uvoľnila sa aj energia medzi nami. " Mami..., ja som nikdy nechcela, aby ste skončili tu.. A nemyslela som si, že vás Alen strčí tak rýchlo do domova dôchodcov!"

"Ani ja som si to nemyslela!" vyhŕkla mama. " Myslela som si, že ostanete doma a budeme sa naďalej pri vás striedať s tetou Marienou. Ja si ťa nemám kam zobrať. keby si mohla ísť domov, tak sa vrátim na na Slovensko.

Videla som na mame, že cítí vinu, že dala barák Alenovi.

  "Mami," naklonila som sa k nej. " Ak bude tvoja duša cítíiť, že chce odísť....Choď! kašli na barák....na Alena, všetkých....Choď! Choď! Choď za otcom!

Zadívala sa na mňa a spýtala sa : " ˇA čo tu budeš robiť ty?....Sama?!Do očí mi vyhŕkli slzy..... Potlačila som ich." Ešte tu mám neakú robotu...." odvetila som a myslela na to ako budem pomáhať rómskym deťom a bielym rodičom, ktoíí si  ich adoptujú .

" A vy s otcom, budete moji anjeli strážny!"

keď som odchádzala, mama sa rozplakala. Silno som ju objala a náhle vyhrkla : " Mami, nezabudni, nie si sama. Ježiš je s tebou. Boh je stebou...!" povedala som, i keď sama som v tej chvíli tomu neverila.

Strácať rodičov po sebe, to človeka zmení...

Vedela som i ona, že ak odíde, ostanem tu sama.

Dievčatko za ktorým chodili do domova, ktoré si zobrali, aby sme boli rodina.

Dievčatko s  odkazom, ktorý má naplniť....

Spirit of Social Art