Modli sa za mňa

V noci som sa zobudila na hlas, ktorý mi povedal : " Nechoď  ráno vlakom, ktorý ti ide o 7 : 48. "
" Sľúbila som mame, že sa uvidíme dnes. Keď pôjdem neskôr, prídem do Spišskej v noci. odvetila som v duchu.

" Nechoď ráno! " zopakoval hlas. 

Zobrala som telefón do ruky a prerezervovala som lístok. 

"Cítim  úzkosť. Čo keď sa niečo stane?"

"Nič sa nestane!" odvetila hlas a znovu som zaspala.

Hne´d ako som prišla na hlavnú stanicu, vstúpila som do čakárne Regioget. Bola plná ľudí. Všetci sme išli smer Praha - Košice. 

Sadla som si na stoličku a čakala. Po chvííli sa ku mne postavila pani s kufrom. ´" Kľudne si sadnite." oslovila som ju a ukázala na prázdnu stoličku vedľa mňa pri stole.

" Nie ďakujem." odvetila stroho.

" Cestujete do Košic?" spýtala som sa.

" Nie." odvetila prekvapene.... do Čadce."

" V Čadci som bola, ale už dávno..." odvetila som. Cestujem do Špišskej..."

" Tak to máte ďaleko!"

" No za tých 7 hodín, sa stihnem niekoľko krát presadiˇˇt." povedala som a zasmiala sa.

" Ja robím to isté!" odvetila.

" Tak to sa mi uľavilo, že to nerobím len ja."

" Minule som cestovala a do kupe nastúpil taký cigáň a hneď zavrel dvere. Bola som tam sama s ním....bála som sa a utiekla som..."

Zadívala som sa na ňu a spýtala sa jej : " A nemyslíte si, že to mohli byť vaše predsudky?"

" Chvíľu zase pozerala ona na mňa a po chvíli povedala : " Mohli.."

" Viete, ja som rómka...."¨

" A ja," vyhŕkla prekvapene.

Zasmiali sme sa.

"Tiež je biela a nie je to na nej vidieť. A tiež má strach zo svojich. Zaujimavé."

Náhle sa rozplakala.

Postavila som sa a dotkla sa jej ramena. " Prečo plačete, čo sa vám stalo?" spýtala som sa jej.

" Muža mám tú v Prahe v Motole. Ostáva mu už len niekoľko dní...."

 Prekvapene som na ňu hladela. Je v rovnakej situácii ako ja." pomyslela som si.

 "A kam teraz idete?" spýtala som sa.

" Som už vyčerpaná, musím si ísť domov pre veci...."

"   Viete.... ja neviem, či sa vám uľaví....Ale  ja cestujem za mamou.....prežívám to isté čo vy. Tiež mi odchádza..." povedala som s úkosťou v hlase.

" To sme sa stretli čo?"povedala trpko.

" Nič nie je náhoda." odvetila som.

keď sme nastúpili  do vlaku, poprosili sme stewardku, či si môžme sadnuť vedľa seba, lebo každá sme mali miestenku v inom vagóne.

Nenamietala.

" Čo je vášmu mužovi? spýtala som sa.

" On ma cystickú fibrózu...pred nedávnom mu transplantovali pľúca.... V Bratislave v nemoci dostal  infekciu....neskoro to podchytili. Nakoniec ho previezli do Prahy, ale už  bolo neskoro..."

Mlčala som. 

Nevedela som, čo nato povedať. Otec mal to isté. Dostal neakú baktériu v nemoci, zrovna takú, která sa už nedala liečiť, nepomáhali žiadne antibiotika. Napadla mu celý organizmus....Premýšˇľala som nad tým, či sa tieto veci tiež dejú zámerne, či sú v osude človeka....

Stisla som jej rameno a povedala : " Musíš si oddychnúť, vyspať sa a načerpať energiu... a nechať ho odísť..."

" Ja viem." prikývla.  Už nemám nikoho. On bol moja rodina. Boli  sme spolu 30 rokov a mali sme veľmi pekný vzťah.

Tiež mám blízkeho človeka. Bol pri mne i v  najťahších chvíľach. Je moja rodina. Keď raz odíde... ostanem sama. " dúmala som.

" Modliš sa?" spýtala som sa 

" Nemám silu. Ale ty sa modli za mňa!" povedala naliehavo.

" Budem."

Oproti nám sedela mladá žena. Rómka. Celý čas rozrušene telefonovala. Z útržkov viet som vyrozumela, že je v ťažkej životnej situácii. Ako telefonovala, sledovala  i nás dve. Vnímala ako moja spoluprísediaca nová kamarátka plakala. Keď zložila, opatrne sa jej spýtala: " Niekto vám zomrel?"

" Zomiera." povedala cez slzy. 

"To mi je veľmi ľúto." povedala.  "Ja idem z pohrebu...." dodala.

Obe sme sa na ňu  prekvapene pozreli so slovami : " No to snáď nie je pravda." 

" Synovec ... mladý chlapec...20 ročný... Bol z kamarátmi vonku, popíjali niekde na lavičke.... a zrazu....Ani tí  jeho kamaráti nevedia čo sa stalo, či mu zlýhalo srdce... čaká sa na pitvu."

"Smr´t si nevyberá. Je jedno či si starý, mladý.... zoberie si ťa v akomkoľvek veku. Sme však na ňu pripravený?" premýšľala som v duchu.

Keď moja spoluprísediaca vystúpovala v Čadci, pani z Ostravy sa na ňu pozrela a povedala jej : " Prajem  vám všetko dobré a aby vám Boh dal milosrdenstvo do srdca, budem sa za vás modliť." 

Postavila som sa, s prísediacou  pani sme sa objali. "volaj!"Ke´d budeš v Prahe ozvi sa!" povedala som.

"Dakujem!" odvetila.

Z pani z Ostravy sme cestovali spoločne na východ Slovenska. Hovorila som jej  o vojom pôvode, o adopcii, o tom ako moji rodičia mali strach z môjho pôvodu, ako som si ho po otcovej srmti vyriešila,  že i ja som sa hanbila priznať, že som rómka.

"Viete, myslela som si, že ten môj pocit menejcennosti pramenil z výchovy ...ale zistila som, že pramení z mojích  rómskych génov...."

" Áno je to v nás, už len z histórie...ako snami zaobchádzali v minulosti."

"Chcela by som začať pomáhať i rómskym deťom." povedala som. 

Bolo pre mňa obrovskou uľavou stretnúť niekoho z mojej komunity, kto je vzdelaný, inteligentný a duchaplný.

" To vám schvaľujem! Tie deti vám to vrátia." povedala.  A nebojte sa im povedať, že aj vy ste rómka! Potrebujú vzory!"A potom mi dala neaké kontakty na ľudí z rómskej komunity.

" Toto nebola náhoda. Ja som mala cestovať ráno, ale v noci som sa zobudila na hlas, ktorý mi povedal, že si mám prerezervovať lístok na poobede. Niekto hore chcel, aby sme sa dnes stretli všetky tri a zdieľali navzajom svoju bolesť a príbehy." povedala som.

"Ja som dnes tiež mala cestovať v iný čas a nakoniec som sa rozhodla ísť na tento vlak."

Usmiali sme sa na seba.

A keď sme sa lúčili....

Vedela som, že sa nevidíme naposledy.

Spirit of Social Art

.