Čas v láske

Seba - láska je proces , ktorý si musí človek vyžrať, aby našiel cestu  k sebe.

Pred rokmi toto slovo znamenalo pre mňa len pojem, pri ktorom vyslovení som necítila nič.

Až keď som začala cítiť svoje telo, počúvať ho, spojila som sa zo svojou dušou.

Telo je najväčší radca, či už vo vzťahu k sebe, vo vzťahu k ľuďom.

 Dve  slová Áno a Nie rozhodujú o nášom živote, o našom duševnom zdraví - či sme v súlade s Áno a Nie, alebo v rozpore s nimi.

Posledné roky sa veľa píše ale i hovorí o toxicite. 

Hovorí sa o toxických ľuďoch, akoby sa hovorilo, len o určítej skupine ľudí a pritom sa toxicita týka, každého jedného z nás už od ranného veku.

Ovlyvňuje nás, cítíme ju  vo svojom tele, v duši.  Každý deň bojujeme  a popierame svoje negatíve city a myšlienky, ktoré prichádajú od niekoho k nám, alebo sú v nás samotných.  

Tento boj popierania vyčerpáva, je to vojna zo sebou, neprínaša zmierenie, ale chorobu a smrť.

Možno by bolo lepšie negatívne city a myšlienky priznať, hovoriť o nich a dovoliť si ich fyzicky a duševne preži´ť. Prestať sa siliť do šťastného úsmevu za každú cenu, len preto, že máme strach, že nás niekto odsúdí,  ak  cítíme smútok alebo bolesť a nie sme zrovna pozitívne naladení.

 I tieto emocie sú súčas´tou nášho tela, mysle. bytia. A ich priznanie, prináša úlavu, zmierenie sa so sebou, lásku, zdravie a život.

Myslím si, že by sa nemalo hovoriť o toxických ľuďoch, ale o tom, kto vie toxicitu priznať a transformovať, tak aby chtiac - nechtiac, nezraňoval ľudí okolo seba.

Čo je to toxicita?

Podľa mňa sú to negatívne, potlačené, nespracované emócie, myšlienky -  nevedomé prebrané vzorce z detstva od naších rodičov, ich rodičov, ktoré sa prejavujú v každom z nás, no najviac a vždy, v intímnom vzťahu, ktoré si môžme vo vzťahu  zvedomiť, pomenovať, vyriešiť pri partnerovi, ale i nemusíme.

Je to výzva poznať sa hlbšie a prijať jeden druhého takého aký je.

Toxickosť som cítila i z mojích  rodičoch, v ich vzťahu, ale i vo vzťahu ku mne 

No po viacerých hlbších rozhovoroch z ich detsva mi bolo jasné, že oni boli rovnako zranení svojími rodičmi, ako ja nimi. Rovnako ako ja preberali ich vzorce.

 Slovo emócie, bolo pre ních cudzie slovo, ktoré im nikto nepreložil. Źiadne hlboké rozhovory s ich rodičmi, žiadne vysvetľovania, len plnili príkazy, požiadavky rodičov, učiteľov.  Keď nie, namiesto rozhovoru, lietali facky.

Po škole chodili robiť na pole, alebo pásˇˇt kravy. Žiadne učenie, krúžky, kamaráti.

Iná doba, iná generácia, iné povahy. Všetko museli, podriaďovali sa.

Veľa krát som chcela s rodičmi prerušiť naše puto, lebo ma zraňovala ich emočná uzavretosť. Veľa krát som si priala, aby ma chápali v detstve a veľa krát som robila to čo si priali, aby chápali moju povahu, chyby, moju citlivosť, zraniteľnosť.

Veľa krát som sa pokúšala zmeniť, ale vždy to bol boj z veternými mlynmi.

Veľa krát som si priala, aby sa zmenili oni.

No až ako dospelý človek,  som si uvedomila, že som sa nepotrebovala zmeniť, ani oni.  Potrebovala som sa naučiť prijať  seba, keď ma nepríjimali oni. A ich takých akí sú.

Potrebovala som precítiť samu seba, že sama pre seba som dobrá, taká aká som :  riešiaca, smutná, plačúca, náladová, hnevlivá, výbušná, ale i citlivá, zraniteĺná, láskavá, veselá, vtipná, starostlivá, otvorená, spontánna, ...skrátka žena.

 Nebyť na seba prísna, netrestať sa, kritizovať sa ak urobím chybu.

Cítiť úctu voči sebe, za to, čo všetko som v živote prekonala, zvládla a dosiahla.

Cítiť úctu voči svojmu telu, ktoré zvládlo tú  obrovskú emočnú záťaž.

 Potrebovala som prekonať svoj strach zo seba, začať rodičom hovoriť čo cítím a chcem, bez toho, aby som riešila, že ma pochopia.

Hovoriť s nimi o veciach, o ktorých nedokázali oni hovoriť svojím rodičom a búrať medzi nami  priepasť a citovú barieru. 

Začala som lámať generačné vzorce, ktoré nás zraňovali, omezovali naše myšlienky.

Rozklúčovala som si situácie, rozviazala myšlienky, ktoré ma blokovali, uvoľnila emócie a začala byť viac sama sebou,   

 Našla spôsob ako  transformovať svoju toxicitu a prejaviť ju v poztívnú činnosť. 

Vyčistila si priestor vo svojej duši pre seba a pre lásku k sebe.

Moji rodičia boli a sú pre mňa učiteľmi, pri ktorých  dozrievam, 

Učia ma príjmať seba a neodsudzovať ich za to, že niektoré ich vlastnosti, ktoré ma zranili, nezmenia, ani zaužívané vzorce a myslenie. 

80 per. depresie majú deti z rodičov a rodičia zo svojích rodičov.  No doba v ktorej žijeme je v rámci myslenia ďaleko viac slobodná a pokroková ako doba, v ktorej žili naši rodičia.

Dnes, môžme  naše deti vychovávať inak. Určiť im hranice bez facky. Učiť  ich otvorene vyjadrovať čo cítia a prežívajú. 

Učiť ich nastaviť si vlastné hranice.

Môžme ich naučiť vedomiu, že je v poriadku cítiť negatívne emócie, že sú v bezpečí, ak ich vyjadria a príjimaní.

Že emócie nenusia byť pre nich strašiakom, ale priateľom, ktorý im pomáha  preciťovať svoje telo,  poznávať svoje potreby, zdieľať  a pochopiť seba.

 Môžme im pomôcť nájsť cestu ich transformovať.

No bez generácie naších rodičov, a ich rodičov, by to nešlo. Oni sú tí, ktorí priniesli túto tému, aby ju naša generácia otvorila a poskytla na ňu iný pohľad.  
 
 Rozdielnosť môže obohacovať vzťahy. No dôležitá je ochota zdielať emócie a komunikovať o ních, aby sme sa vedeli zorientovať v potrebách druhého človeka.

V poslednej dobe, čim ďalej, tým viac si uvedomujem bytie v pritomnosti. Okamih, ktorý mi móže skrásniť moje bytie, robiť to, čo cítim, že mi urobí radosť.

Alebo, prípadne nerobuť vôbec nič, len byť.

Vyberať si vedome vnemy zvonka, ktoré liečia dušu.

Sú to také malé drobnosti života a jednoduchosť.

Každé ráno keď vstanem a otvorím okno, dívam sa na moje kvety a zeleninu. Urobím si raňajky, dám si ich na pekný tanier a keď jem, odtrhnem si rajčinu.

Spievam si a modlím sa v lese - v prírode, do ktorej, keď sa človek započúva, uzná, že ju nestvoril on. Chodím bosá po tráve

Keď sedím na tráve, pozororujem detaily kvetov, rôzny hmyz a jeho dianie

S hlavou opretá o strom, počúvam vtákov, a ich rôznorodé zvuky,  vnímam vánok a šum listov.

Spritomňujem si  pritomnosť ktorá je liečivá, v tom zhone a chaose života.

Žiadny  konzum a ľudia.

Ticho a Ja.

Krásny čas...v láske zo sebou...

I s Bohom, ktorý kráča po celý čas so mnou,...

Spirit of Social Art