Kde je naše srdce?

Pred nedávnom bol v Bratislave protivládny štrajk, proti Ficovej vláde. Keď na konci zaznela slovenská hymna, ktorú spievalo tisíce ľudí, dojalo ma to k slzám.

"To Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo, ale blesky hromy, vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo."

Nebola som tam, celé dianie som pozorovala cez internet.

Je to pre mňa veˇľmi smutné, kam sme sa dostali.

Mám veľa kamarátov na Slovensku a dosť často na Slovensko chodím. Niektorí sú pre Fica, iní pre Šimečka. O politike sa nerozprávame.

Ja nie som ani pre Fica, ani pre Šimečka. Nie som ani pre Zelenského ani Putina.

Som pre Ježiša, divne že? Ale som presvedčená, že keby ho títo páni mali v srdci, tak by tisíce ľudí nebolo v uliciach. Hlásali by rovnosť, lásku a mier.

Ani vojna na Ukrajine by nebola.

Od začiatku to vnímam, ako vojnu dvoch EG, ktoré bojujú za územie, ktoré nepatrí ani jednému. Egá, ktoré neváhajú posielať, kvôli svojmu sebectvu, tisíce, i mladých ľudí bojovať a umierať vo vojne. Obetovať sa pre vlasť, ako im je vtĺkané. A pritom všetci vieme, ako to dopadlo vo Vietname.

Minule mi povedala jedna pani ukrajinka : " Ako mám poslať svojho 17 ročného syna do vojny? Veď on sa nevie ubrániť ani sám, nie ešte pred inými."

Zem, vodu, vzduch, oheň nám daroval Duch Boži.

Aby sme mali chleba, čo piť, dych a teplo. Nie na privatizovanie zeme, obchod z vodou, kyslikové masky, ničenie a vojny o to, kto si čo privlastní, alebo ukradne.

Kedysi dávno som čítala članok s myšlienkou: "Nikomu na tomto svete nič nepatrí, všetko máme požičané."

I peniaze, ktoré sú v obehu.

Oblečenie, boty, mobily, televizory, počítače, autá, domy, to všetko raz skonči v rukách niekoho iného, alebo v koši.

Dokonca  i hrob, ktorý si zaplatime i ten je náš dočasne, na naše miesto, si po rokoch, ľahne niekto iný.

Na konci života ostane len Duch a naša vôla, či sa odovzdáme do rúk Bohu, alebo Satanovi.

Sú krajiny, v ktorých osamelé a opustené deti, nemajú čo jesť, a tak žijú na veľkých smradľavých smetiskách, a deň čo deň na nich hľadajů aspoň kúsok chleba, z ktorého žijú celý deň. Sú choré, nakazené infekciami, ktoré im rozožierajů telo za živa.

Nemá sa o ních kto starať. Rodičia im zomreli vo vojne, Veľkým šťastím pre ních je, ak natrafí  na ne neaká charitatívna organizácia, ktorá sa ich újme.

Stále sa máme dobre, stále žijeme i keď vo falošnom bezpeči, ale v bezpečí a nehladujeme.

Naopak, sme prežratý ako prasce v blahobyte.

Ostáva sa už len spýtať : " Ktorý Duch naozaj riadi Zelenského a Putina? Toto chceme? Pre naše detti? Zložme zbrane!

Kde sme? My všetci? kde je naše srdce?

"To Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo,

ale blesky hromy, vzbudzujú ho k tomu,

aby sa prebralo."

Ak by som bola vlyvnou osobou, povedala by som na námestiach, ale i vo svete : " Modlime sa! Všetci a spoločne za nás všetkých, robme pokánie a odovzdajme srdce Bohu.

Verím, že niektorým by som bola na smiech, a pohŕdali by mnou, a možno by dokonca aj na mňa napľuli. Iní mnou pohŕdajú pri čítaní tohto článku, no ja sa neviem zbaviť vnútorného pocitu...

Aby sme nedopadli ako ľudia vo Fatime, kde sa stal zázrak Slnka v r, 1917. Kde sa zjavovala Panna Mária a prosila ľudi, aby sa obrátili k Bohu a zabránili tak 2. svetovej vojne.

Niektorí ľudia sa nepoučili z histórie.

Všetci sme hriešny, či sme chudobní alebo bohatý, lebo tie hromy, ktoré sa blískajú, môžu byť i varovaním, aby sme sa ako národ ale i ľudstvo, prebrali duchovne a vrátili sa k Bohu.

Spirit of Social Art