V očiach Boha

Pred mesiacom nás nečakane opustila naša kolegyňa Maruška. Odišla potichu, v spánku, zo dňa na deň. 

Zanechala tu desaťročného syna a v našich srdciach prázdno. Z toho šoku som nedokázala plakať ani sa modliť.

"Prečo ona, Pane? Bola dobrý človek a na svete sú ľudia, ktorí sú takí zlí..."

"Neprináleží ti to súdiť! Ježiš je Pánom nad životom a smrťou!" odvetil mi hlas vo vnútri.

Maruška u nás v škole pracovala ako upratovačka. Posledné dva týždne sa necítila dobre – ani psychicky, ani fyzicky. 

Sťažovala sa na kolegyne, ktoré ju obviňovali, že neupratuje triedy. A strašne ju bolel chrbát. Myslela si, že je len preťažená.

Len čo upratala, o desať minút bola na chodbách, v triedach a na toaletách zasa špina. 

Bola to nedocenená práca, no v očiach Boha bola Maruška najmilšia, pretože po nej vždy ostávala čistota.

Po jej smrti som si uvedomila, že ľudia si nás nebudú pamätať podľa toho, čo sme vlastnili, ale podľa toho, ako sme sa k nim 

správali. Či sme v nich zanechali bolesť, alebo lásku.Keď máme dvadsať či tridsať rokov, sme presvedčení, že smrť si berie len 

starých, ale ona si berie aj mladosť. Keď máme štyridsať, pomaly sa k nej približujeme. A po štyridsiatke si už priznávame, že 

môže prísť aj pre nás – stáva sa súčasťou nášho života. 

Keď sa so mnou prišla Maruška vo sne rozlúčiť, dala mi na výber, ako si ju chcem pamätať. Vyberám si ju takú, aká bola v srdci: 

bezstarostná a veselá.

"Nestihla som ti opraviť toho anjela, tak som ti ho na rozlúčku vsunula do rukáva. Aby ťa sprevádzal na ceste domov.

Buď s Bohom, Maruška..."