Ježiš, Duch svätý a Boh je anjel strážny. 

Zomrel otec. Minulý týždeň mal pohreb.

Niekedy odchod človeka, v priebehu pár dní, zmení nás, naše smerovanie a pohľad na ľudí.

"Oco, vyznaj hriechy, pred tým než odídeš, Zmier sa s Bohom. Bude sa ti ľahšie odchádzať. Nebudeš mať taký strach zo smrti. " povedala som mu, keď som sedela pri ňom na ložku v nemocnici a on mi hladkal rukou lice a ruku.

Mlčal.

" Musím sa uzdraviť kvôli mame i tebe." povedal po chvíli. " Tvoja návšteva, to je pre mňa ako desať injekcií." povedal a keď sme volali mame cez massenger, kričal : " Starkáááá..." " Ľúúúbim ťaaa.!" 

Smiali sme sa. To sme sa naposledy všetci traja videli.

Po mojej návšteve to išlo z otcom z kopca. Bol nervózny, naštvaný. Nechcel sa so mnou už vidieť ani hovoriť a keď hovoril bol zlý. Mama plakala a ja? " Zraňovať ma nebudeš." A pleskla som telefónom.

Stratila som silu a vôlu. Cítila som, že sa už neuvidíme, že to bol posledný náš rozhovor. Bolelo ma to, no nedokázala som už prekročiť svoje hranice. Cítila som, že musím rešpektovať spôsob, akým sa rozhodol odísť a čakať... či sa ozve.

Keď mi po 2 týždňoch mama povedala, že otec zomrel, mlčala som. Keď sme zložili dostala som vztek a záchvat plaču.

" Ani si sa neozval!."kričala som...do prázdna.

Sedela som na posteli a v duši som počula hlas : " Choď za mamou! A potom..." Mali sme strach, že nás odsúdia, keď priznáme, že si rómka!" V duši sa mi vyjavili obrazy z detstva, "Oni sa cítíli rodinou odmietnutý ako ja a svoj strach projektovali do mňa." Pocítila som náhle úlavu. " Nebola to moja vina!"

Na druhý deň som odcestovala na Východné Slovensko za mamou. "Bola som pre celú rodinu pankhart! Cigánka, Celý život im to vyčítali. " Koho ste si to zobrali?! Nikdy ma neprijali!Stala som sa zrkadlom, cez ktoré sa nikdy nedostali. Nepodržali ich. Pred 40 rokmi neboli žiadne organizácie, ktoré by pomáhali rodičom a deťom zvládnuť nové prostredie, mentalnú odlišnosť ale i traumatické, ( rodové ) pozadie. Stačilo rómské deti, strčiť bielym na prevýchovu...Mala som strach, hovoriť o svojich stigmatach. " dúmala som vo vlaku.

V noci som sa zobudila nato ako "niekto" 3 krát zaklopal na drevo postele! Vystrašene som sa rozhliadla po izbe." Modli sa za mňa!" počula som hlas. 

Hneď ráno ako som vstala, išla som sa modliť von do prírody za otca. Modlidby v jazykoch a ruženec milosrdenstva, len tak fičali. "Otec, odpustila so ti, musíš odísť a prijať Ježiša." hovorila som nahlas. 

Pred obradom mi opatrovateľka povedala, že sa mu  stav zhoršoval, stále volali sanítky, 

Podišla som k truhle v ktorej ležal. "Pekne ťa upravili." pomyslela som si..Silno som mu stisla ruku. Mal ju studenú. " Už to máš za sebou otec" povedala som a pohladila ho rukou po líci.

Celý čas som cítíia otcovu prítomnosť, najviac v izbe, kde boli spolu s mamou. 

Na ďaľšiu noc, som v polobdelom spánku cítila ako mi pevne a dlho stisol ruku. Bola studená ako z mrazáku. " Prišiel sa rozlúčiť!" pomyslela som si a s úsmevom - úľavou zaspala.

"Nech sa stalo čokoľvek medzi nami, odpustila som tebe, aj otcovi, pochopila som... " povedala som mame, keď sme sa lúčili a dala jej pusu na tvár. Rozžiarili sa jej oči. 

S otcom sme si prešli očistcom. On po "smrti". Ja počas života. O otca som mala počas života strach. Cítila som, že ak si nedorieši počas života vzťah s Bohom a s nami, brzdilo by to jeho ducha posunuť sa ďalej. Ostal by v medzipriestore - uvaznený.

 Až po jeho odchode som pochopila aké majú naše modlidby za naších blízkych hlboký význam. Ako pomáhajů i po "smrti" pri očistovaní duše na druhú stranu."Oni už nič nemôžu zmeniť, ale ak zasiahne Božia milosť, môžu sa nám zjavovať cez sny ale aj inak fyzicky. Boh dovoľuje, aby sa nám pripomínali, aby sme sa za nich modlili, doriešili si vzťahy, ak prechádza náš blízky očistcom. Modlidby mu v očistci skracujú čas".... hovoril mi kňaz, keď som sa sním bavila o otcovi a požiadala ho aby za jeho dušu odslúžil ďaľšiu omšu.

Keď som o pár dní volala s mamou a pýtala sa jej čo robí povedala:: " Modlím sa za otca.... Snívalo sa mi sním... Prechádzali sme sa spolu v parku." "Kedy sa ti to snívalo? "V noci po pohrebe." zabudla som ti to povedať.. Oco je môj anjel strážny." dodala spokojne.

Usmiala som sa. 

"...Nie len otec... ale i Ježiš, Duch svätý a Boh je anjel strážny. " Sú jedno , len majú inú "tvár," pomyslela som si.

Ak pochopíme a odpustíme rodičom, dozrejeme a možno sa nám stane, že bolesť cez ktorú sme prešli, bude požehnanie - poslaním, pomáhať druhým...tvoriť most medzi nami.

Spiri of Art